Je to romantický príbeh o hubách, ktoré rastú priamo za domom. Na kôpke naočkovaných klátikov sa rok po roku objavujú plodnice pre radosť a úžitok. Aké je to mať svoju vlastnú hubovú záhradku? Pokúšame sa to zistiť.
Všetko sa to začalo na jar pri úprave behov potoka. Niekoľko vŕb muselo uvoľniť cestu novému životu a my sme čakali niekoľko týždňov na to, kým drevo vypustí dušu. Stále svieže, avšak nie živé sme ho narezali na klátiky, dopravili domov a zaobstarali sadbu. V záhradkárskom balení sa v plastových vrecúškach ukrývajú bukové kolíčky, ktoré sú prerastené podhubím. Už na prvý pohľad v nich kypí život a nič by nemalo stáť v ceste tomu, aby sa preniesol do nového dreva.
Bez ohľadu na dátumy spotreby, živý materiál je ako lotéria. Kým niektoré z kolíčkov sú životaschopné a objavujú sa na nich náznaky plodníc, iné stihla huba natoľko rozložiť, že z nich nezostalo takmer nič. Buď sú nesmierne krehké a mäkké, alebo sa nadobro scvrkli. Mikroskop by možno ukázal či tam je život, to však nie je naša bežná výbava. Prekvapilo nás, keď sme s dopytom oslovili firmu Nohel Garden, ktorá je distribútorom sadby a nedostali sme žiadnu odpoveď. Dodnes po pol roku čakania preto nevieme povedať ako má sadba vyzerať. Snáď sme zistili iba to, že firma po predaji so zákazníkom akosi nekomunikuje.
Sadbu sme preto použili v stave aká bola. Bez ohľadu na to, či vyzerala dobre alebo nie.
Do polienok sme vŕtali otvory a vedzte, že omnoho jednoduchšie to ide cez kôru kolmo na vlákna dreva, ako do obnažených koncov, do ktorých vrták preniká iba s neochotou. Pripravili sme si dva druhy vŕby s odlišnou kôrou a v očakávaniach sme napredovali v práci.
Zatĺkať možno iba tie kolíčky, ktoré sú dokonale tvrdé, takže lepšie je azda siahnuť po hrubšom vrtáku. Štandardných 8 milimetrov je málo, lepšie je použiť vrták desiatku a nedbať na to, či bude kontakt s drevom pri očkovaní dokonale tesný alebo nie. Vlákna podhubia si predsa aj v prírode nájdu cestu k spadnutému kmeňu a rozoberú niekedy strom skôr, ako mŕtvy padne k zemi.
Všetky polená sme navlhčili a zabalili do fóliových vreciek. Tie od jari až do jesene spočívali v kartónovej škatuli pri izbovej teplote v kúte obytnej miestnosti. Za celý čas nebolo potrebné doplniť zásobu vlahy, tá je prirodzene obsiahnutá v dreve. Možno i to naše kropenie bolo zbytočnou snahou.
Je daždivá jeseň a my sme polienka povyberali von. Umiestnili sme ich do tieňa k plotu, každé do misky s vodou, aby ju polená mohli koncom vlákien nasávať do seba. Niektoré sú krásne obrastené bielym podhubím, na iných možno vyrástli huby divoké, ktoré nedovolili vyrásť tým našim. Prichádza preto čas čakania, ktorý ukáže do akej miery sme boli úspešní. Pri pohľade do iných hubových záhradiek to zatiaľ nevyzerá po polročnom čakaní priveľmi slávne. Necháme sa však prekvapiť, ako to celé dopadne. Zdá sa, že misky s vodou dokážu zastúpiť prirodzenú vlahu zo zeminy. Takýmto spôsobom možno polienka uložiť kdekoľvek. Bez toho, aby žiadali kúsok zeme.
